Predstavte si tiché popoludnie. Slnko svieti cez okno, vtáčiky spievajú, všetko je pokojné. A teraz si predstavte úplný opak – to je atmosféra pri písaní diktátu! Alebo sedíte pri stole, všetko pripravené, ceruzka v ruke… a vy už viete, že o chvíľu sa spustí malá lavína chaosu. Tak poďme na to!
Predstavme si niektoré "normálne" situácie:
„Poďme si napísať diktát,“ vaše dieťa náhle objaví množstvo vecí, ktoré „naliehavo“ potrebuje urobiť. Umývanie zubov? Okamžite. Ukladanie hračiek, ktoré sa celé mesiace váľajú po zemi? Nutné! A zrazu sa objaví aj tá večne stratená ponožka.
Začnete diktovať: „Mama má Emu.“ Dieťa sa na vás zamračí:
„Aká mama? A kto je Ema? Prečo ju má?“
Vysvetlíte, že to je len cvičenie. Odpoveď? „Ale veď ja som si to nevedel predstaviť, tak som to nemohol napísať!“
„Tak pokračujeme“, a diktujete ďalej.
„Pes šteká na mačku.“ Dieťa sa zamračí. „Ale prečo? Čo mu tá mačka urobila?“
Vysvetľujete, že je to len veta na cvičenie. „Ale ja si myslím, že by pes a mačka mohli byť kamaráti…“
Potom prídete k ťažšiemu slovu, napríklad „ľalia“. Dieťa na vás pozrie s výrazom, ako keby ste ho požiadali napísať esej o kvantovej fyzike alebo učili čínsky. „Čo ak napíšem namiesto toho ‚kvietok‘?“
A potom samozrejme, ceruzka prestane písať. Zázračne. Náhle. Dieťa začne hľadať inú, ale „táto píše divne“ a „tá druhá má príliš ostrú špičku“. Po desiatich minútach, troch zlomených ceruzkách a jednej stratenej gume sa nakoniec ide ďalej.
Keď dopíšete poslednú vetu, spustí:
„A čo teraz? Budeme opravovať? Koľko chýb je ešte dovolených? A čo ak mám všetko dobre?“ (Zriedkavý, ale vzácny prípad.)
Pri opravovaní je dieťa buď filozof: „Ale veď sa to tak aj môže písať, nie?“ alebo rebel: „Ja som to tak cítil!“ Ak je výsledok dobrý, oslavujeme. Ak nie, oslavujeme aj tak – koniec je vždy víťazstvo!
Na písaní diktátu je najlepšie to, že okrem precvičenia gramatiky si užijete množstvo zábavy a naučíte sa nové triky na vyhýbaní sa povinnostiam. Ale to najdôležitejšie? Každý diktát raz skončí – a ten pocit víťazstva je na nezaplatenie! 
