Sedenie pri úlohách s dieťaťom môže byť skutočné dobrodružstvo – pre dieťa aj pre rodiča. Jedno z najväčších prekvapení rodičovstva je, že niektoré veci, ktoré sa kedysi zdali jednoduché, teraz vyzerajú ako tajná šifra.
Príklad...
Matematická úloha:
„Ak má Janka 12 jabĺk, 6 zje a 3 rozdelí kamarátom, koľko jej zostane?“
A vy len s hrôzou zistíte, že premýšľate nahlas: „Kde sa vzalo tých 6 zjedených jabĺk? A prečo má Janka doma toľko jabĺk?“
Potom prichádzajú na rad písmenká. Čítanie a pravopis – veci, ktoré sme mysleli, že ovládame, kým nás naše dieťa nepožiadalo vysvetliť rozdiel medzi „mäkkým“ a „tvrdým“ i. A my zisťujeme, že ešte stále odpovedáme na otázku: „Prečo sa to vlastne tak volá?“
Ďalším levelom je geografia. Dieťa sa nás pýta: „Kde presne tečie Dunaj?“ Sme si istí, že niekde pri Bratislave, ale zrazu je pred nami mapa a rieka, ako keby bola skrýtá niekde v tých čmáraniciach. Ale netreba sa báť, z tej bezmocnosti nás dieťa hneď vytrhne, lebo pokračuje… Deti majú otázky na všetko – „Ako funguje sopka? Prečo je obloha modrá? Koľko váži Mesiac?“
Pri písaní slohov nás deti naučia, že byť „kreatívny“ znamená napísať tri vety o tom, prečo je náš pes najlepší na svete, a pri tom sa nezamotať do vlastných myšlienok. Pravda je však taká, že niekedy musíme byť poriadne vynaliezaví, keď sa snažíme odpovedať na domácu úlohu tak, aby si dieťa nevšimlo, že nepoznáme správnu odpoveď.
Rodič je tréner a rozhodca v jednom. Deti potrebujú pomôcť nielen s faktami, aj s pochopením. Naučiť sa pracovať samostatne, ako si rozvrhnúť čas a ako sa nevzdať, keď niečo nejde na prvý pokus. Aj drobná podpora, ako „skús to ešte raz“ alebo „poďme na to spolu“ , robí zázraky.
A čo je na tom všetkom najkrajšie? Že spolu s nimi rastieme aj my. Zrazu si pamätáme veci, o ktorých sme si mysleli, že sme ich už dávno zabudli, a objavujeme nové, o ktorých sme ani netušili, že existujú. Na konci dňa, keď dieťa spokojne povie „dnes to bolo super, mami/tati!“ , vieme, že aj keď sme sa stratili v tých jablkách, našli sme si cestu navzájom k sebe.
