Poznáte to. Na stole leží otvorený zošit, v ruke držíte ceruzku (alebo kávu, vzdialene to pripomína normálny deň), a s entuziazmom učiteľa roka spustíte: „Tak, ideme na to!“ Dieťa na vás pozrie a s úplnou vážnosťou oznámi: „Môžem si dať prestávku?“
Prestávku? Ale veď sme len začali! A v tej chvíli si uvedomíte, že vás čaká veľmi dlhý deň.
Rýchly začiatok, rýchly koniec
Dieťa vzdelávajúce sa v domácom prostredí má zvláštny talent. Dokáže vynaložiť obrovské úsilie na to, aby sa nemuselo učiť. Má smäd. Potrebuje na toaletu. Stratilo gumu (aj keď ste ju pred sekundou videli na stole). Alebo sa zamyslí nad otázkami života: „Prečo musím písať i-y, keď existuje kontrola pravopisu?“
Každý pokus o štart hodiny sa tak mení na cvičenie trpezlivosti, ktoré by ocenil aj zenový majster.
Prestávka hneď po prestávke?
„Ale veď si mal/a prestávku pred piatimi minútami!“
„To nebola prestávka, to bola príprava na prestávku.“
Áno, logika detí je neprekonateľná. A niekedy vás tak vyčerpá, že prestávku nakoniec potrebujete vy. Dieťa zatiaľ pokojne medituje s pastelkou v ruke, tváriac sa, že vás vôbec nevidí, lebo si predsa zaslúži oddych.
Ako to zvládnuť so štipkou humoru?
Ak ste si pri čítaní povedali: Áno, presne takto to u nás vyzerá!, nie ste sami. Dobrá správa je, že humor je váš najlepší kamarát. Skúste to brať s nadhľadom:
- Spravte z prestávky „tanečnú pauzu“. Dieťa si zatancuje, vy sa zasmejete, a možno aj nakopnete energiu do ďalšej časti hodiny.
- Nastavte časovač: „Teraz 10 minút makáme, potom dostaneš prestávku.“ (Dieťa bude sledovať časovač viac ako učivo, ale aspoň niečo urobí.)
- Požiadajte dieťa, aby si prestávku naplánovalo. Keď samo určí, kedy bude, zrazu tých prestávok už nepotrebuje toľko. (Magické, však?)
A keď nič z toho nezaberie? Pamätajte, že aj „ťažký deň“ doma končí. A s trochou šťastia budú mať vaše pokusy o učenie o pár rokov nádych nostalgie, keď si dieťa povie: „Mama (alebo otec) to so mnou zvládli. Tak to zvládnem aj ja.“
Takže hlavu hore, úsmev na tvár a… možno aj tá prestávka teraz nie je zlý nápad. 
