Cesta autom. Dieťa vzadu. Rodič vpredu. A nebezpečne sa približujúca otázka: „Už tam budeme?“
Nie, ešte nie. Ale pokoj – s trochou kreativity a humoru môže byť aj tá najdlhšia cesta veselá a vzdelávacia. Nasadneme teda do auta (vymysleného), zapneme pásy a pustíme sa do jedného nášho rodinného cestného dobrodružstva!
„Hádaj, kam to patrí!“ – Cesta s Alanom a jeho rodičmi
Alan, sedemročný malý mysliteľ, sedel na zadnom sedadle a nudil sa. Mama za volantom ladila rádio, otec vpredu krčil čelo nad navigáciou, ktorá ich po tretíkrát poslala „doprava“. V tom Alan spustil: „Mama, ja sa nudím. Už nemôžem pozerať len na oblaky, lebo ich všetky vidím dvakrát.“
Mama sa pousmiala. „Dobre, hráme hru. Volá sa ‚Hádaj, kam to patrí!‘. Dám ti slovo a ty povieš, kam ho zaradíš. Zvieratá, jedlo, mestá… proste čokoľvek, čo dáva zmysel.“
Alan sa rozsvietil. „Ideme na to!“
Mama začala: „Lev!“
„ZOO, safari a… môj plyšový lev Leo!“ vykríkol Alan s nadšením.
„Výborne! Ďalšie slovo – rebrík.“
Alan zamyslene škúlil z okna. „Rebrík patrí do garáže, na strom, keď naň utiekla mačka, a… do rozprávky o obrovi, čo zliezal z oblakov!“
Otec sa otočil s jedným obočím hore. „Toto bude zaujímavé.“
A tak šlo jedno slovo za druhým. Slon – „Cirkus, džungľa, kúpeľňa s veľkou vaňou.“ Jablko – „Školská desiata, snehulienkina smrteľná chyba, mama ho dáva do kabelky, keď zabudne jogurt.“
Potom mama položila zásadnú otázku: „Auto?“
Alan nadskočil. „Patrí na cestu, do umývačky a… pod posteľ v podobe mojich autíčok.“
A vtedy sa to stalo. Alan začal dávať vlastné slová.
„Mama, povedz mi, kam patrí ‚zmrzlina‘?“
„K bazénu, na detské oslavy a do mrazničky.“
„Nie! Patrí do môjho brucha!“ Alan sa smial, až sa mu triasli kolená.
Hra pokračovala celé kilometre, kým otec nezastal na čerpacej stanici. Alan sa rozžiaril. „Poďme hádať, kam patria benzín a čokoládová tyčinka!“
Mama vyčerpane zašepkala: „Dúfajme, že benzín nie do tvojho brucha.“
Funguje to!
Táto hra nielenže rozvíja detskú fantáziu, ale učí deti kategorizovať a spájať veci do logických celkov – bez toho, aby si to vôbec uvedomili. A čo je najlepšie? Nebudú otázky typu „Už tam budeme?“ – aspoň na pol hodinky.
Takže pri ďalšej ceste si priprav kufor plný slov. A hlavne, nezabudni na zmrzlinu.
