Alan, sedemročný malý výmyselník, sedel na zadnom sedadle a nudil sa. Mama za volantom ladila rádio, otec vpredu krčil čelo nad navigáciou, ktorá ich po tretíkrát poslala „doprava".

V tom Alan spustil: „Mama, ja sa nudím. Už nemôžem pozerať len na oblaky, lebo ich všetky vidím dvakrát."

Mama sa pousmiala. „Dobre, hráme hru. Volá sa ‚Hádaj, kam to patrí!'. Dám ti slovo a ty povieš, kam ho zaradíš. Zvieratá, jedlo, mestá… proste čokoľvek, čo dáva zmysel."

Alan sa rozsvietil. „Ideme na to!"

Mama začala: „Lev!"
„ZOO, safari a… môj plyšový lev Leo!" vykríkol Alan s nadšením.

„Výborne! Ďalšie slovo – rebrík."

Alan zamyslene škúlil z okna. „Rebrík patrí do garáže, na strom, keď naň utiekla mačka, a… do rozprávky o obrovi, čo zliezal z oblakov!"

Otec sa otočil s jedným obočím hore. „Toto bude zaujímavé."

A tak šlo jedno slovo za druhým. Slon – „Cirkus, džungľa, kúpeľňa s veľkou vaňou." Jablko – „Školská desiata, Snehulienkina osudová chyba, mama ho dáva do kabelky, keď zabudne jogurt."

Potom mama položila zásadnú otázku: „Auto?"

Alan nadskočil. „Patrí na cestu, do umývačky a… pod posteľ v podobe mojich autíčok!"

A vtedy sa to stalo. Alan začal dávať vlastné slová: „Mama, povedz mi, kam patrí ‚zmrzlina'?"

„K bazénu, na detské oslavy a do mrazničky."

„Nie! Patrí do môjho brucha!" Alan sa smial, až sa mu triasli kolená.

Hra pokračovala celé kilometre, kým otec nezastal na čerpacej stanici. Alan sa rozžiaril: „Poďme hádať, kam patria benzín a čokoládová tyčinka!"

Mama vyčerpane zašepkala: „Dúfajme, že benzín nie do tvojho brucha." 😄